Včera som navštívil kolegyňu z bývalého zamestnania. Hneď po príchode ma usadila s manželom v obývačke a ako správna východniarka sa stratila v kuchyni po malé pohostenie pozostávajúce zo šiestich chodov. To zmáknem, od nedele som preventívne nejedol aby som do seba dostal aspoň polovičku z nich. 
 

Ešte sa ich dcérka neprestala predo mnou skrývať a už Irenka nesie na nízky konferenčný stolík prvý chod – dvojfarebný puding s piškótami, ovocím a šľahačkou za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Grand hotel pána Septima. Stolík je taký nízky že si k nemu kľaká ako gejša. Ona nebude, vraj už je aj tak ako bečka. Zjavne ma pokazené zrkadlo, v skutočnosti je štíhla ako prútik. Ešte nie som ani len v polovičke a na svoje zdesenie si uvedomím že si viac vychutnávam kľačiacu Irenku v dokonale submisívnej polohe než puding. Čaká ako socha až kým ho nedojem, potom ku mne kolenačky dôjde, zoberie mi misku z rúk, po kolenách vycúva a odnesie ju do kuchyne.

Ďalšie dva chody prebiehajú rovnako. Medzitým sa snažím nenútene baviť s Romanom a nevšímať si čo sa deje okolo mňa. Keď sa rozhovor stočí na  detskú izbu, zalieva na horúčava. Bolo by spoločensky veľmi nevhodné aby som sa teraz postavil. Irenka, zmiluj sa nado mnou a sadni si už konečne! Moja nemá prosba samozrejme nie je vyslyšaná.
 

Intenzívne myslím na moju fúzatú tetu, tá vždy zaberie. Pomoc, som stratený, nič ma nemôže zachrániť. Snažím sa s ním dohodnúť – teraz 10 minút kľud a potom si môže robiť čo len chce. Ale kde, Irenka mi práve kľačiačky nalieva víno priamo pri mojich nohách, teraz ho neukecám ani keď by som mu sľúbil noc s úchylackou bohyňou kože, latexu a Matrixu Carrie-Anne Moss. Len aby si sa mi nepogrcal maličký. Maličký! Maličký, to je to kúzelné slovo! 
  
Je čas pozrieť si detskú izbu.